DomÁca cirkev(1)

           Všetci by sme si dnes mali uvedomiť, že neodkladne musíme začať zachraňovať domácu cirkev, čiže rodinu pred mórovým duchom doby a znovu ju získavať pre Boha, respektíve navracať k Bohu. Práve v nej je potrebné zapáliť lampu kresťanského života v Bohu. Lebo v nej spočíva záchrana celého sveta a naša spása.

           Bude to veľmi ťažké, úspech sa nedostaví hneď, no musíme to robiť kvôli životu vo večnosti. Veď otcovia a matky sú Bohom požehnaní rodičia a ochrancovia svojich detí, a tak ako za seba, sú zodpovední aj za nich. A je našou povinnosťou teraz tu v tomto zdivočenom svete, v ktorom panuje osamelosť, márnosť, zhon, zmätok, ľahostajnosť, znepokojujúca neistota a zlomyseľnosť, vytvoriť zdroj či centrum modlitby. Je potrebné si pamätať, že kde sa zídu dvaja, traja v Božom mene, tam je Pán medzi nimi.

           Vtedy ožije celý dom! Aj prvý, aj druhý, aj tretí. Znovu sa zavedie bezbožnosťou zabudnutý poriadok vnútorného života rodiny i každého človeka. A Božie kráľovstvo, ktoré sa vráti do duše znovu začne meniť svet. A vrátia sa deti k Bohu a k svojim rodičom z nepriazne okolitého sveta.

           Vo Svätom Písme Pán nie jeden raz pripomína rodičom ich zvláštne postavenie a právo vo vzťahu k ich deťom, dáva im zvláštnu moc prihovárať sa za svoje deti pred Bohom. Poďme teda, drahí moji využívať toto postavenie a tú moc. Na toto však všetci musíme mať neochvejnú vieru a byť neochvejní v modlitbe.

           Je ešte jedna podmienka, bez ktorej sa nedostaví výsledok. Tou podmienkou je naša každodenná námaha vo veci výchovy našich detí.

           Dnes matka prelieva mnoho, mnoho slz nad svojimi deťmi a privádzajú ju k ním aj samotné deti. Akú neznesiteľnú ťarchu a bolesť znáša jej srdce, keď vidí svoje deti, ako odvrhujú dobré a vedomé si vyberajú zlé.

           Matka sa začína modliť, prosí Boha o pomoc, no nedostáva ju. Prečo? No preto, že nie je možné na Boha klásť to, čo sme boli povinní robiť my sami. V prvom rade sú to práve rodičia, ktorí sú povinní starať sa o deti, zasievať do zeme ich srdiečok dobré semená viery a bázne pred Bohom. A potom to zasiate starostlivo pestovať, vychovávať a chrániť pred nepriazňou zlých vplyvov. No k tomuto je potrebná námaha, duchovné vypätie. Je potrebné neustále myslieť na svoje deti a na svoju zodpovednosť za nich pred Bohom.

           Otcovia a matky! Zapamätajte si, že byť spasení len vy, bez vašich deti, nemôžete!

           Čo od svojich detí môžeme očakávať, keď naša starostlivosť o nich bude ohraničená len úsilím o ich nasýtenie a zaodetie? A kto urobí ostatné? Ulica? Škola?

           Drahí moji, neslobodno zabúdať ešte na jedno. Slová cudzieho človeka, dokonca aj čestného, pôsobia na myseľ dieťaťa, no slovo matky sa priamo dotýka jeho srdiečka, a slovo a príklad otca dieťaťu dávajú silu a energiu k zosobňovaniu.

           Tiež svoj vplyv na deti neznižujte k tomu, že ich len raz v týždni privediete do chrámu a tam ich necháte len tak a nebudete sa im venovať. Toto v nich nevzbudí živú vieru. Vaša starostlivosť musí spočívať v tom, aby ste v nich vypestovali bázeň pred Bohom, aby ste do nich vštepovali kresťanské poznanie, aby ste im boli príkladom celým svojim životom. Prenikajte do života dieťaťa, poznajte jeho myšlienky. O všetkom sa s nim rozprávajte. Každý deň svoje deti požehná­vajte ráno aj večer, a dokonca aj vtedy, keď nebudú doma.

           Kresťanský spôsob života v rodine musí byť spojený s postami, ranným a večerným modlitebným pravidlom (hoci krátkym a s prihliadnutím na možnosti a angažovanosť dieťaťa), s návštevou chrámu celej rodiny a spoločným prijímaním. Toto všetko bude neviditeľne formovať detskú dušičku. A to, čo bude do detskej duše zasiate určite vyklíči a vyrastie v dospelosti.

           Vekmi overená skúsenosť ukazuje, že znamenie kríža silno pôsobí na všetko počínanie človeka v priebehu celého jeho života.

           Preto je deťom potrebné vštepovať aby sa čo najčastejšie prežehnávali znamením kríža, zvlášť pred jedením, pred spaním a ráno, keď vstávajú, pred odchádzaním z domu, pred a po cestovaní. “Keď sme krížom chránení, odolávame nepriateľovi“. Kríž ochráni naše deti pred mnohými ne­šťastiami a nebezpečenstvami.

           Ľudia kedysi za nešťastného považovali toho, kto síce mnoho vedel, ale nepoznal Boha. Za blaženého považovali toho, kto poznal Boha hoci nič iné nevedel. A neznamená to, že odsudzovali vzdelanosť, nie. Jednoducho Božia múdrosť sa nijako nedala porovnávať s múdrosťou človeka. Lebo Božia múdrosť človeka zásobuje skutočnou pravdou. Lebo pevná a nepretržitá zbož­nosť, ktorá sa získava poznávaním Božích zákonov a Christových prikázaní človeka chráni pred poblúdením na ceste ľudského mudrovania.

           Takto nám dnes náleží učiť naše deti, pestujúc v nich vyššiu kresťanskú morálku, aby žili oni, aby sme žili my, a definitívne sa nezadusil svet zlomyseľnosťou. Teda, svojim príkladom a námahou je potrebné vychovávať svoje deti. Žiť podľa svedomia, žiť podľa pravdy.

           Neustále si pripomínajme svoju zodpovednosť za svoje deti a pamätajme na slová svätých mužov: „Kde nakloníš malý stromček, tam bude rásť. Nová nádoba bude voňať podľa toho, čím ju naplníte, teda či tekutinou špinavou čo zapácha, alebo tekutinou čistou a príjemne voňavou“. Teda poďme a dávajme svojim deťom prvé hodiny poznania Boha a modlitby. Toto je jedna z najvážnejších úloh zbožnosti, ktorá sa v srdci zachová počas celého života a dieťa v tomto živote zachová pre život večný.

           Aby sme kvôli svojim deťom neplakali, aby sme neplakali nad sebou a nimi, keď vyrastú, aby sa naše terajšie slzy nestali počiatkom budúcich, nevykonávajme Božie dielo, ktorým výchova detí bezpochyby je, lajdácky a povrchne.

           Ak si zavčasu neuvedomíme, že nám hrozí nebezpečenstvo duchovného zdivočenia ľudstva, ktoré postupne stráca Boží obraz a podobu, ak nepribrzdíme proces odpadania od Boha a straty viery v našich rodinách, v sebe, tak blízko je ta doba, keď sa naplnia slova Krista Spasiteľa: „Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“.(2)

(1) Алфавит духовный, архимандрит Иоанн (Крестьянкин), Православное братство святого апостола Иоанна Богослова, Москва, 2012, s. 254-260.
(2) Lk 18, 8.